Niekedy stačí jedno stretnutie alebo jedno slovo, obyčajná otázka, ktorá otvorí srdce človeka, a on odrazu dostáva „nový pohľad“ na svet či veci okolo seba. Toto sa stalo aj istému úradníkovi, ktorý pracuje v Ríme na Ministerstve hospodárstva a financií. Hovorí:
            „Každé ráno, keď sa ponáhľam do práce, prechádzam staničným námestím. Aj v jeden deň – stalo sa to pred troma rokmi – som sa takto náhlil, keď ma zrazu oslovil akýsi žobrák sediaci na múriku: „Náhlite sa, náhlite, tak ako každý deň, opäť sa ponáhľate! Kam tak bežíte? Vieš vôbec,“ opýtal sa, „vieš vôbec, koľko dní v tomto týždni svietilo slnko?“
            Ostal som stáť, pretože jeho otázka ma zarazila. Samozrejme som nevedel, koľko dní svietilo slnko. Ani som nevnímal, aké bolo tento týždeň počasie. On na moju odpoveď ani nečakal. Pokračoval: „Poviem ti to. Tento týždeň sme mali slnko štyri dni. Pritom slnko je Boží dar pre nás.“ Bol som stále viac v rozpakoch. „Sme my ľudia vďační za dary, ktoré nám Boh dáva? Neustále sa náhlime a nie sme schopní vnímať nič okrem seba.“
            Podvedome som zareagoval: „Už si niečo jedol?“ „Nie,“ odpovedal, „mňa do kaviarní nevpustia.“ „Dobre, tak sa spolu teraz naraňajkujeme.“ A už som šiel kúpiť croissanty a kapučíno.
            Sadli sme si na múrik a Carlo – tak sa volal – mi porozprával svoj príbeh. Bol inžinierom, ktorý po zdravotných problémoch, nesprávnych osobných rozhodnutiach a celom rade sklamaní až po zavrhnutie vlastnou rodinou skončil na ulici. V porovnaní s inými som si všimol, že Carlo neprestal vo svojom živote vidieť to dobré a pozitívne.
            Od nášho prvého stretnutia sme sa vídali denne. Vždy som prišiel o čosi skôr, strávili sme spolu čas v rozhovore pri raňajkách. Takto prešlo niekoľko mesiacov. Raz ráno však na svojom obvyklom mieste Carlo nebol. „Kde je Carlo?“ opýtal som sa jedného žobráka. „Ten dnes v noci umrel. Zajtra bude mať pohreb.“
            Na Carlov pohreb prišlo málo „normálnych“ ľudí. Zato žobrákov tam bolo neúrekom. Dodnes sa ma hlboko dotýka to, čo spomenul páter Stefano, salezián, o Carlovi v kázni. Podľa jeho slov bol Carlo veriaci a často navštevoval ich baziliku. „Vedel o tom, že v istej dedine v Keni potrebujeme studňu, pretože tam nemáme vodu. Každý vie, že v Afrike studňa znamená život. No chýbali nám potrebné peniaze. Carlo bol v očiach tohto sveta možno bezvýznamný človek, no v Božích očiach bol veľký, pretože mnoho žobrákov a bezdomovcov v okolí stanice v priebehu niekoľkých mesiacov presvedčil o tom, aby časť svojich vyžobraných peňazí darovali na náš projekt so studňou. Sám Carlo tieto peniaze vyzbieral a priniesol do kostola.“
            Ešte dnes som dojatý, keď pomyslím na to, že Carlo si núdzu africkej dediny vzal k srdcu. Uvedomujem si, že keď ma Carlo svojou „slnečnou otázkou“ zastavil, určite ma predtým už dlhšie pozoroval. Dlho predtým, ako ma pozval k tomu, aby som si v živote začal všímať malé veci – tie, ktoré tiež pre nás majú nemalý význam.“

(zdroj: Víťazstvo Srdca, 116/2017)